Učiteľka na dôchodku: "Boli sme naučení držať hubu a krok"

Autor: Mário Micenko | 24.4.2013 o 20:04 | (upravené 30.5.2013 o 16:41) Karma článku: 18,93 | Prečítané:  2918x

Zazvoní mi telefón. Pozriem na displej. Bliká neznáme číslo. Zdvihnem a v telefóne sa ozve ustráchaný hlas...nakoniec sa ukáže, že mi volá neznáma pani učiteľka na dôchodku. Z rozhovoru vysvitne, že čítala moje články na blogu Sme a chce sa porozprávať. Súhlasím. O hodinku už sedíme na terase pri káve a minerálke. Učiteľka Evka sa po pár vetách o počasí osmelí a z ničoho nič povie: „Viete, naša generácia učiteľov bola naučená držať hubu a krok...a asi v tomto to bude, vraví zamyslene... a preto je školstvo aj tam, kde je..."

 

Zatiaľ sa nevyjadrujem, len napäto počúvam ďalej. Evka sa rozhovorí:" Viete, učila som celý život a začínala som za socializmu na základnej škole. Na tie začiatky mám asi najkrajšie spomienky. Každopádne deti v školách boli úplne iné. Učiteľ mal rešpekt a keď som kráčala po ulici tak ma už z diaľky zdravili. A rodičia? Tí sa dokonca ku mne chodili radiť o rôznych veciach a koľkí mi prišli poďakovať, keď som nejakým svojim študentom prevravela do duše a oni sa skutočne začali meniť v lepších ľudí...Ale keď sa pozriem okolo seba dnes...Je to hrôza čo sa udialo s touto kedysi váženou komunitou...keď vidím v televízii ako žiak preplieska učiteľku...čo Vám na to môžem povedať?!"

Evka sa napije z minerálky a pokračuje  ďalej:" Lenže viete, vtedy sa štát staral...učiteľ si mohol dovoliť slušne žiť...boli štátne byty,  v školách nič nechýbalo...žiaci dostali knihy, zošity, perá, ceruzky...Keď vidím  koľko sa dnes rodičia naplatia...až mi je niektorých ľúto..."

„Neskôr, po revolúcii", pokračuje Evka „ sa všetko začalo meniť...ale k horšiemu. Hlavne platovo išli učitelia dole...zmenili sa aj žiaci a vlastne zmenilo sa všetko...Učitelia sa venovali deťom ďalej...a všetci sme čakali, že si to niekto všimne...že robíme doslova zadarmo...a pridá nám...Ale nikto nič...Tých pár drobných, čo nám občas prihodili...prosím Vás pekne...Viete, vychovávala som sama dcéru a teraz keď sa pozriem na tie roky odrobené v školstve, kde som často krát nespávala kvôli riešeniu „kvázi" problémov medzi žiakmi mojej triedy...niekedy si vyčítam, že som sa radšej mala viac venovať svojej dcére...Predstavte si, že moja dcéra vyštudovala tiež pedagogickú fakultu, ale zabránila som jej aby išla učiť...Veď pozrite sa na mňa ...celý život som poctivo pracovala...a čo mi ostalo? Nemám nič. Bývam v garsónke a z učiteľského dôchodku si ledva viem zaplatiť lieky..."

V tej chvíli, ju preruším a rozhovor nasmerujem inam.

„Myslíte si, že sa v školstve niečo zmení?", opýtam sa a netrpezlivo čakám na jej odpoveď.

Evka dlho nerozmýšľa a odpovedá: "Nerada to hovorím, ale podľa mňa to chce generačnú výmenu. My sme boli naučení nič si za svoju nadprácu nepýtať , čo sme robili poobede v rámci osobného voľna  a venovali sa deťom, nikto nám to nepreplatil, nuž tak sme si len niekde pofrflali  v kabinete ale...pokiaľ by do školstva prišlo viac mladých ľudí, ktorí sa neboja povedať nahlas svoj názor, ale hlavne viacej mužov...ale ako ich tam dostať? Pri tých platoch? Ale možno snáď o takých 15 rokov?... A tie odbory ..veď čo robili celú tú dobu? Spali? Štrajk... prišiel veľmi neskoro. Mal sa udiať už pred desiatimi rokmi. Ešte, že vy ste z tých Nových..., lebo aj Vám by som teraz poriadne vyčistila žalúdok!...konečne sa potmehúdsky zasmeje a jej oči na chvíľu zaiskria.

Chvíľu ešte diskutujeme o školstve a o štrajku. Znova preberáme chýbajúce učebnice, katastrofálny stav našich škôl, nedostatočné vybavenie pomôckami a nízke platy. Po chvíli ma však zarazí jednou vetou." Konečne idem na poriadnu dovolenku!" Povie víťazoslávne "...a viete kam? Na Cubu."

„Fí-ha." odvetím. „Ako to? Z dôchodku...?" Prekvapene zdvihnem obočie.

„Áaaale nie...",mávne ledabolo rukou. „Spomínala som Vám dcéru. Som na ňu hrdá. Aj ona mi poďakovala, povedala mi: „Mami, jedno šťastie, že si mi nedovolila ísť učiť! Moja dcéra nakoniec odišla do Nemecka. Už je tam 6 rokov. Pracuje ako manažérka", povie hrdo. „Vydala sa...no a teraz ma mladí volajú na dovolenku...Dcéra si postavila hlavu, že budem s nimi bývať v Hamburgu...tak teda odchádzam za ňou."

Rozlúčime sa a ja jej poprajem šťastnú cestu. Chvíľu za ňou zamyslene hľadím a rozmýšľam, že v štáte, ktorý si dlhodobo nevie oceniť prácu učiteľa sa raz snáď,  na sklonku jeho života budú o neho môcť postarať jeho  vlastné deti. Ale aj to len v prípade, ak nebudú kopírovať povolanie svojich rodičov...

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Prišli sme o tretinu sestier a nové neprichádzajú

Aby sme mali viac sestier, treba im zvýšiť platy, rozšíriť kompetencie a umožniť im pracovať aj na skrátený úväzok, tvrdia experti.

KOMENTÁRE

Táto krajina nie je pre chorých

Hádzať vinu na personál je často hľadaním nesprávneho vinníka.

TECH

Archeológ: Je to prvýkrát, čo Slováci skúmajú čosi také významné

Vedci očakávajú zásadné objavy, tvrdí Drahoslav Hulínek.


Už ste čítali?